melancholia

Keď pošahaný život sťahuje slučku,

keď vchádza smrtka dnu,

už siahla na kľučku.

Zaženie sa ostrou kosou,

na dlážke stojí nohou bosou,

už rozlieva sa ku nej moja krv

Keď pošahaný život sťahuje slučku,

keď postaví ťa na červenú značku,

keď usmeje sa a potiahne kohútik,

keď rozplačeš sa a dúfaš v zázračný prútik,

keď zapáli dynamit a hodí ho do zákopu,

keď udrie blesk, hrom, a celý svet zatopí,

keď malé dieťa od strachu zakričí,

keď vlastná matka naveky ho umlčí...

Omamný smrad,

spálená koža,

rozomleté kosti

a bosé nohy.

Zadusené srdce,

slepé uši,

hluché oči,

diery na duši

-          pozostatky života -

-          tej nezmyselnej pretvárky

Keď len nezmysly počúvaš,

keď zo známych nikoho nepoznáš,

keď cudzie boty ráno obúvaš,

keď už žiadnu vieru neuznávaš....

Keď rozletia sa dvere,

keď smrť na teba mieri,

thomsna drží v dlani,

posledná vôľa na papieri,

pochybnosti vo viere?

...na to čas už nie je...

Plameň života dohorieva,

A tebe až teraz prihorieva,

Teraz ti trklo ako to skončí?

Dospelý chlap gate zmočil...

Hlas sa ti zachveje,

a vrah posledné slová začuje,

že ľutuješ a odpúšťaš...

( ...nie žeby to bolo nutné, nie že by to bolo podstatné, nie že by to niekoho zaujímalo... )