Túlam sa v prázdnote.
Stalo sa zo mňa temné nič,
Nepodstatný kúsok želiezka
Z reťazovej reakcie priateľstva,
Kamarátstva a aj lásky.
Vypadla som.
Som tu navyše.
Zvláštny pocit – nikam nepatriť...
Vždy som bola aspoň niečo,
Niekto...
Možno len niečia známa,
Možno nič viac,
Nepýtala som sa prečo,
Nebola som nikdy taká sama.
Kedysi som sa cítila ako súčasť niečoho.
Teraz?
Teraz som kúsok ničoho.
Nič. Tma. Prázdnota.
Ani prach, ani popol.
To niečo zhabala temnota.
Som studená a chladná
Ako severný pól?
A prečo by som mala byť iná?
Milá, vľúdna?
Usmiať sa?
Prázdna a o to smutnejšia pretvárka...
Možno je to len niečo ako prestávka.
Mala som asi príliš rušný život,
Cítila som toho priveľa.
Aj keď nebol veľký dôvod,
Smiechom som znela.
Možno toho bolo moc.
Nie, nebudem kričať o pomoc.
Nikdy som to nevedela,
Nikdy vedieť nebudem.
Keby som sa to naučila,
Radšej to rýchlo zabudnem.
Na to som asi až príliš pyšná,
Príliš hrdá,
Aj keď nemám byť vlastne na čo.
No tak sa pozri!
Ja som ešte tu!
Za mnou sa obzri!
Áno, ešte žijem!
(aj keď to ľutujem)
Ja chcem ešte niečo cítiť...
Nechcem byť prázdna,
Nie som predsa Akvinského
Tabulla Rassa:
Mám svoje zážitky, spomienky,
Mám svoj život, teda...
Ak sa to dá ešte životom nazvať...
Potrebujem len jeden dôvod,
Prečo si ho nevziať.
Prečo to neskončiť,
Prečo tu ešte byť,
Keď nemôžem už nikdy nič cítiť.
Cítiť Teba, Tvoje dlane, Tvoje bozky, nás..
Bolí to?
Netvárte sa, že neviete, na čo sa pýtam.
Každý z vás to vie,
Nik neodpovie,
Asi je to pod úroveň,
Chápem vás,
No zároveň, netuším,
Prečo vás tak trápia názory iných...
Na konte má každý niečo,
Niekto je rasista,
Niekto alkoholik,
Bývalý basista,
Vraždiaci cholerik...
Každý sme nejaký,
Nik nie je bez poškvrny,
Bez predsudkov, bez viny...
Tak prečo vás to tak trápi?
Netrápi?
Tak odpovedzte, či to bolí..
Mlčíte.
To som čakala...
Netvárte sa, že neviete, na čo sa pýtam,
Že ste nad tým nikdy nepremýšľali,
Že ste to nikdy nechceli skúsiť,
Či neskúsili..
Jasné! Vy ste z tých svätých,
Ktorých to vôbec netrápi.
Netrápia vás ľudia?
Nenudia vás otázky,
Na ktoré nie sú odpovede?
Netrápia vás sny?
Nenudia vás narážky?
Netrápia vás prekážky,
Cez ktoré neprejdete?
Zvláštne ma mrazí,
Keď na to myslím..
Tak už mi odpovieš, či to bolí?
Viem, morálku to kazí,
Že sa spýtať odvážim.
A ešte k tomu nahlas!
Keby aspoň pošepky.
Nie!
Šepkať sa má modlitba!
Otázky budem kričať,
Lebo v tichu sa rozplynú
A ja chcem tú hlúpu odpoveď!
Nedovolím, aby sa rozplynuli,
Lebo sa rozplyniem spolu s nimi...
Ale ja som ešte tu!
Ešte žijem!
Naposledy sa pýtam,
Tak žiadne „ani muk“,
„potichu“ či „pššt..“
Pýtam sa a prosím:
Bolí smrť?
Komentáre
....