- ...takže takto si to chcela, fajn... ako myslíš! – zavolal za ňou. Jeho hlas bol plný hnevu, no ak ste sa lepšie započúvali, bolo v ňom počuť väčšmi skrývanú bolesť. Áno, tú bolesť, čo v sebe muži vždy tak statočne držia a snažia sa ju ukryť za hnev.
Veď ešte včera tu spolu sedeli na lavičke, túlili sa k sebe a šepkali si nežné vyznania. A teraz? Ona sa snaží zastaviť ten vodopád sĺz, čo sa z ničoho nič spustil a on tam len tak stojí. Nad čím premýšľa? Prečo za ňou nebeží? A prečo sa ona nezastaví, prečo len kráča rýchlym krokom preč? Prečo je jej odrazu prednejšie nezmeškať vlak ako byť s ním?
Každý deň tu spolu sedeli, vychutnávali jemný šum lístia. Vietor ich hladil a objímal, pritískal k sebe... No vietor zmenil smer, v zapätí rozfúkal ich spoločné ciele a túžby... zmizli tak, akoby tu ani nikdy neboli. Pripomínajú ich len dva páry smutných očí. Všetko sa odrazu rozplynulo. Čo to spôsobilo, bol to naozaj len ten úbohý závan vetra?
Vídam ich tu už toľkú dobu, že si ani nedokážem predstaviť, že lavička bude prázdna... vždy som tým dvom ticho závidela. Vyzerali tak bezstarostne, šťastne. Dokázali tu presedieť aj celé hodiny. No teraz mám taký zvláštny pocit, akoby zhasla i posledná iskierka nádeje na lepší život, na lepší svet, na lásku. Viem, že neboli jediným párom na svete, viem, že osud ľudstva neležal na ich pleciach, no... vždy som mala pocit, že sú si súdení, že niet krajšieho a šťastnejšieho páru na svete... veď boli stále spolu. Vari ich to omrzelo? Len tak si povedali: „už ma to nebaví“ ?
Každí z nás túžil byť ako oni... len tak si sedieť na lavičke, hľadieť do prázdna a mať celý svet na háku. A hlavne – nesedieť tam sám, ale s niekým o koho sa dá oprieť. Veď koniec koncov, čo viac k šťastiu chýba? Peniaze, bohatstvo, vysoké postavenie? Nie, stačí tá lavička... V takej chvíli by mi bolo už celkom jedno, že práve my sme tá generácia, na ktorú sa zabudlo alebo skôr tá, na ktorú sa svet jednoducho vykašľal...
Tak som si to totiž myslela, takto som to cítila, ale teraz? Teraz, keď tých dvoch takto vidím, mám pocit, že niečo také ako láska môžem v dnešnom svete nájsť jedine v rozprávkach a romantických filmoch... Lenže, ak teda žiadna láska neexistuje, prečo teda žijeme? Prečo sme vôbec tu, ak nie preto aby sme milovali a boli milovaní? Tí dvaja žili jeden pre druhého. Žili pre lásku. Prečo žijú teraz? Pre peniaze? Pre dúfanie v lepší zajtrajšok? Majú vôbec nejaký cieľ? Pokiaľ teda, láska neexistuje, oplatí sa vôbec žiť? Žiť bez lásky? Veď, nieje práve láska a dúfanie v lásku to jediné, čo drží tento nechutný, skazený a priotrávený svet pohromade? Dosť!!
Zastala. Rozmazaná špirála spolu so slzami stekajúcimi po tvári... no i tak preňho predstavovala to najkrásnejšie stvorenie pod slnkom. Pomaly sa otočila. On akoby jej pohľad vycítil, zdvihol zrak a ich pohľady sa na sekundu opäť stretli. V tej chvíli bolo ukryté nielen pochopenie a vďaka za všetky spoločné chvíle... V tomto osudovom pohľade ste mali možnosť zazrieť iskričku nádeje...
Komentáre