Úprimne, už neviem,
či si bol pre môj svet dar, či trest.
Tvoj hlas v ušiach stále zniem,
Bojím sa tú ťarchu niesť,
Byť sama,
Opäť bez teba.
Cítim sa byť trestaná,
Neviem už byť nestranná,
Povedať, kto za nás môže,
Cítim strach,
Bolesť,
Žiaľ.
Čo ak ma strach premôže,
Zostane len prach,
Z našej lásky
Prázdny ošiaľ.
Povedala som to prvý krát,
Neviem, či vieš, že len tebe.
Teraz ťa vidím pred dverami stáť,
Neviem, či klamem samej sebe,
Keď verím, že sa zmeníš,
Že sa opäť vrátiš,
Tak ako si to spravil,
Keď cieľ náš
Smer stratil.
Dúfam v to, možno verím,
Hollywoodsky úsmev svetu cerím,
Tvárim sa v pohode,
Že som to čakala,
Že som to vedela,
Tušila, predpokladala.
A že som vlastne v šoku,
Že ti to vydržalo až tak dlho.
Pravdu zo mňa nedostanú,
Ani v hneve, amoku,
Ako krásne mi s tebou bolo,
Že spomienky mi nezoberú,
A že budem zrejme večne dúfať
V niečo, čo sa (ja viem) nikdy nestane,
Že sa zmeníš,
Vrátiš,
A povieš len to,
Že ma ľúbiš.
Komentáre